História

Prvú písomnú zmienku o Paňovciach poznáme z roku 1274, kráľ Ladislav IV. daroval komesovi Jánovi a jeho bratom, synom Čubanku z rodu Aba. Táto listina znie, že darovaná zem pôvodne patrila kráľovnej, kráľ  Štefan V. (zomrel v roku 1272) darolal ako veno sestre kráľovnej, manželke Gregora, župana Železnej stolice. Kráľ ladislav IV. túto zem obdarovanej odobral a na výmenu jej daroval zem kráľovských dvorníkov zvanú Koran  v Šomodskej stolici.

V roku 1301 si synovia komesa Jána delili svoje rodinné majetky pred jágerskou stolicou. Paňovce dostali Samuelovci, syn Kazimíra držal Paňovce v roku 1317  a z roku 1332 je písomná zmienka, že v Paňovciach boli Pankrác a Mikuláš, synovia Ugrina.

Rozvoj Paňoviec bol rýchly, pretože už v roku 1317 tu stál kostol aj farnosť. V tomto roku ostrihomský biskup nariadil, aby jágerská biskup odovzdal zabrané desiatky Paňoviec jágerskej kapitule. Stalo sa tak až v roku 1319.

V čase vyberania desiatok, v roku 1332 - 1335, bol v Paňovciach kňaz Ján. Ten aj vystúpil v roku 1334 pred jasovským konventom, aby tlmočil poslednú vôľu Tomáša, syna Ferenca zo Šemše.

V písomných záznamoch  z rokov 1318 - 1319 sa spomína o Paňovciach ako o sudediacej dedine so Šemšou. K K obci Šemše patrila roziahla zem a  v jej chotáry vznikla obec Hodkovce a dnes už neexistujúca dedina Rozpút.

Synovia Ugrina, vnuci Kazimíra mali v 30-tych rokoch 14. storočia časté spory so susedmi. V roku 1335 mal magister Pangrác, syn Ugrina spor s magistrom Šimonom, synom Jána z Mokraniec. Konflikt  sa dostal až pred karajinského sudcu Pavla, ktorý v roku 1335 písomne určil haranice medzi dedinami Paňovce a Seleškou, čo boli majetky Pangráca z Paňoviec a Šimona z Mokraniec. Sporný úsek mal roulohu 18 popluží a pripadol Šimonovi z Mokraniec.
Ďalší spor bol o dva roky neskôr, v roku 1337. Demeter syn Ugrina zaujal časť zeme, ktorá patrila jasovskému prepoštstvu.

V roku 1343 kráľovna Alžbeta vydala listini, ktorou opätovne  potvrdila držbu Selešky a Paňoviec bratom Pangrácom a Demeterom, synom Ugrin

a. Hranice zeme boli aspoň pre bratov vecou názoru a nie striktného určenia. Keď  v roku 1378 jasovské prepoštstvo vytyčovalo hranice svojho panstva, odporoval im František, syn Demetera z Paňoviec, pričom sporný sa stal dlhý kus zeme Myhluk. Spor sa skončil až v roku 1390 v prospech jasovského prepoštstva.

Portálny súpis z roku 1427 uvádza, že Paňovce mali 29 port, čiže usadlostí. Ak na jednu počítame aspoň 5 ľudí, malo najmenej 145 obyvateľov. Z toho 21 port držal Ján z Paňoviec a 8 Juraj z Paňoviec. No súpis z roku 1553 uvádza, že v Paňovciach v tom čase sa nachádzalo  len 21 port a v roku 1564 tu bolo už len  7 port. Súpisy poddaných uvádzajú, že v roku 1715  tu  žili štiria poddaní sedliaci a v roku 1720 päť poddaných sedliakov.

Genéza názvu obce :
1274 - terram reginalem Paan
1317 - de Pan, villa Pan
1332 - Paan
1335 - Pany
1407 - nobiles de Paan
1773 - slovensky Panowcze, maďarsky Pány
1808 - Paňovce

Historik Branislav Varsik uvádza, že najstarší názov obce - Paan, je slovanského - slovenského pôvodu. Je odvodený od slova "pán", pričom dvojté a sa v starých uhorských listinách uvádza namiesto dlhého "á". Slovo "Pán" pritom predstavuje slovenský akvivalent latinského "Dominus".

K pôvodu obyvateľstva:
Paňovce boli zaľudnené pôvodne slovanským (slovenským) obyvateľstvom, ako to svedčí aj sám názov Paňovce, ktorý je slovanského pôvodu a môžeme dokonca konštatovať, že západoslovenského pôvodu.Celá oblasť povodia rieky Idy bola zaľudnená pôvodne týmto slovanským obyvateľstvom, ale od 13. storočia začína sem prenikať aj maďarské obyvateľstvo, ktoré sa najskôr zachytáva v rovinatej oblasti rieka Idy a toto územie sa v priebehu 14. a 15. storočia pomaďarčuje. Dediny pod horami však ostávajú naďalej slovenskými, ako je Rudník, Novačany a Hodkovce.  Paňovce ostávajú na rečovej hranici a tu najsilnešia na seba naráža maďarský a slovenský živel a mieša sa. Táto tendencia sa prejavuje až do polovice 16. storočia. Ešte v registri desiatok z obilii z roku 1560 je v Paňovciach z 31 poddaných 9 so slovenským menom ako (Falko, Iwak, Czettko, Bartho).

V druhej polovici 16. storočia tlačí sa však pred tureckým nebezpečenstvom ďalšie maďarské obyvateľstvo z juhu na sever, a Paňovce prílivom nového maďarského obyvateľstva sa úplne pomaďarčí. To potvrdzuje aj fakt, že koncom 16. storočia a v prvej polovici 17. storočia sú tu maďarskí kalvinski farári.

Po szatmárszkom mieri, najmä po roku 1720 začína sa však opačný presun obyvateľstva, a to zo severu na juh, slovenského obyvateľstva do maďarských dedín. Takto v 18. a 19. storočí zasa pribúda do značne vyľudnených Paňoviec nové slovenské obyvateľstvo. P

odľa lexikonu z roku 1773 sa tu síce ropráva prevažne maďarsky, ale Fenyés v roku 1851 uvádza Paňovce ako slovensko-maďarskú dedinu, teda s prevahou slovenského živlu. Vtedy tu bolo 815 rímokatolíkov, 86 kalvínov, 21 evanjelikov a 71 židov. Bol tu aj kalvínsky kostol, ktorý tu ostal od starších čias, keď tu bolo viac kalvínskeho obavateľstva. V dotazníku Pestyho z roku 1964 - 1865 miestni činitelia napísali : "Staré maďarské obyvateľstvo väčšinou vymrelo a jeho miesto zaujali Slováci z podhoria". V rímskokatolickom kostole a v škole sa používa slovenský jazyk. Tunajší reformovaní Maďari sú filiálkou Čečejoviec.

Spracované podľa údajov knihy Branislava Varsika - Osídlenie Košickej kotliny a prevzaté z www.cassovia.sk/panovce/

Okienko histórie 

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                      V polovici 19. storočia  rozhodujúcimi majetkovými vlastníkmi v Paňovciach sa stávajú Dessewffyovci.

     Paňovský veľkostatok kúpil v roku 1844 Albert Dessewffy. Narodil sa v roku 1805 v Čakanovciach a bol najstarším synom v rodine. Jeho brat Aristid bol jedným z 13-tich martýrov, ktorých v roku 1849 popravili zastrelením za účasť na revolúcii.

     Albert býval v Marhani, kde bolo rodinné sídlo Marháňskej luteránskej vetvy Dessewffyovcov. Paňovský veľkostatok bol obhospodarovaný prostredníctvom správcu. Albert s manželkou Klementínou Ganzaugh  mali 6 detí a po jeho smrti v roku 1867 veľkostatok v Paňovciach zdedil najstarší syn Kalmán. Bol poslancom Uhorského snemu a členom cisárskej a kráľovskej komory. Začiatkom roku 1880 predal z majetku v Paňovciach 500 katastrálnych jutár pôdy susednej obci Nováčany, aby mohol kúpiť majetok v susednej obci Mokrance, kade mala viesť nová železnica. Napriek tomu, že na svojom veľkostatku v Paňovciach nebýval, o život a dianie v obci sa zaujímal. O jeho návšteve v obci sa dozvedáme aj zo zápisnice školskej rady zo dňa 10.3.1878  kde sa uvádza, že školu navštívili Dessewffy Kalmán a Pavol, ktorí aj finančne prispeli na nákup školských potrieb. V roku 1882, keď sa stavala v obci škola, v zápisnici školskej rady zo dňa 14.5.1882  je Dessewffy Kalmán uvedený ako jeden zo sponzorov. 

     V roku   1890 Kalmán  zomrel bezdetný a jeho majetok v Paňovciach zdedil brat Pavol. S jeho menom je spojené v obci najviac aktivít. Snažil sa pomôcť pri riešení problémov či už obecných, alebo aj cirkevných. Súhlasil so zámenou pozemku na výstavbu obchodu. Obec mala vo vlastníctve pozemok, ktorý bol na nevyhovujúcom mieste a tak zámenou pozemkov  prvá budova obchodu bola postavená tam, kde dodnes je obchod, ale pôvodná  budova  bola v roku 1968 nanovo postavená . Spolu s predstaviteľmi reformovanej cirkvi našli vhodný pozemok aj na výstavbu kostola. Podobne aj dnešný cintorín bol zriadený na časti ich pozemkov.

     Okrem poľnohospodárskych a lesných pozemkov, ako aj hospodárskych budov súčasťou paňovského veľkostatku bol aj rozostavaný objekt kaštieľa, ktorý mal v úmysle dokončiť. V jeho súkromnom živote došlo k mnohým tragickým udalostiam, čo mu zabránilo v načatých prácach pokračovať. Táto stavba nakoniec nikdy nebola ukončená a na prelome 60-tých a70-tých rokov 20. storočia bola zbúraná. Dodnes sa zachovala pivnica, ktorá sa nachádza pri rybníku. Pôvodne na mieste terajšieho rybníka boli dve menšie vodné plochy /snímok z mapy r. 1868/ pomenované ako rybník a vodná plocha pre mlyn, ktorý v uvedenom čase bol v prevádzke.

     Dessewffy Pavol zomrel v roku 1912 a jeho majetok v Paňovciach, Mokranciach a Koprivnici zdedil syn Mikuláš. Podobne ako jeho predkovia aj on býval v  rodinnom sídle a veľkostatok v Paňovciach riadil prostredníctvom správcu Jána Kálnasiho. Pri parcelácii veľkostatkárskych pozemkov v roku 1928 aj z ich majetku bola určitá časť pre tieto účely vyčlenená.

     V rodine Dessewffyovcov nastal obrat po 2. svetovej vojne, keď došlo k zmene spoločenského zriadenia. Mikuláš Dessewffy so svojou rodinou opustil rodinné sídlo v Koprivnici a presťahoval sa do Paňoviec. Tu prežil zvyšok svojho života, ktorý nebol jednoduchý. Napriek tomu veril, že príde čas, ktorý staré krivdy napraví. Žiaľ nedožil sa toho. Zomrel v roku 1986  a jeho odchod bol aj odchodom posledného zemepána v obci. Meno Dessewffy v obci pokračoval  ďalej až do roku 2016, kedy zomrel bezdetný mužský potomok Ján Dessewffy.   Rod Dessewffyovcov  patril medzi staré šľachtické rody Uhorska a ich členovia cez storočie ovplyvňovali život v našej obci a ich potomkovia sú aj dnes našimi občanmi. Pre mnohých najmä mladších ľudí sú tieto skutočnosti menej známe, ale je to významná časť histórie našej obce a je našou povinnosťou ju chrániť a uchovávať aj pre budúce generácie.

                                                                                                                                                Eva Seligová

               kronikárka obce